Kristus
pred nami
sedí Kristus
a nikto ho nevidí
smutne
recituje písmo
pre nikoho
zašepká
Ja som Kristus
nesiem bolesť sveta
skrvavený poslednou vojnou
nesiem šťastie sveta
v úsmeve posledného novorodenca
nosím slnko
i kvety
chuť snívať
mám právo snívať
vaším je veriť
alebo nie
Ja som Kristus
smutne zašepká
v mojej duši
šepkajú všetky lásky sveta
mojimi žilami
preteká krv zavraždených
nenarodených
do mojich dlaní
sa zarývajú ciele vašej ľahostajnosti
Ja som Kristus
z môjho srdca
vytekajú rieky raja
rastú ruže lásky
v mojom srdci
prebývate všetci
tí ktorí ma vidíte
počujete
v mojej poézii
prebýva Pán
zmáča si myšlienky
v každej našej slze
Ja som Kristus
doma
kedysi
doma
v dedine mojej starkej
bolo také miestočko kde nikto nezomrel
a tráva bola zelená ako rajské oči
čas nič neznamenal
merali ho od prvého dychu snežienok
po chuť májových čerešní
kedysi
noc bola vtedy keď sa ti snívalo
a zore keď sa vôňa zrelého hrozna vkrádala
pomedzi prsty slnka až k tebe
kedysi
raj bol miestom ako doma
ibaže anjeli mali tvár tých naokolo
kedysi
Posledná večera
v noci pohľady
zbavené žiadostivostí ako v šestonedelí
opustené ľuďmi
rachocú
po mne
pritlačenom nezhovievavosťou chvíle
ako strieborné
.tých mojich dvanásť hypostáz
ukladá zbytky kostí žeriavov
voňajúcich zemou a svetlom
pod krížom každého dňa ne- Ježiša
pokoreného
plynutím času
hĺbi, kope
navršujúc na mňa
súmrak za súmrakom
pokým si neoddýchnem vo výkriku
plávajúcom v mojom tele
udivene že ma už
nikto nezapredáva
ako opustená samota
so zatvorenými oknami od ulice
zachmúrený večer
padá na zrkadlo
v ktorom som si zabudol tvár
ako báseň na pere ženy
.zasmušilé spomienky vyrastené v mojom tele
s kacírsky rozpustenými vlasmi
sa samy ukladajú
do tanierov na stole
ako také opustené deti
alebo
sa ako stromy vyzliekajú z kôry
na rázcestí všetkých ciest
hodiny
uniknuté do útočišťa spomienok
zomierajú
na mojich pleciach
zatvárajú
zdanlivú hlbočinu medzi mnou a západom slnka so zvonom
smútky
vychádzajú k bránke zavretej zblúdilými slovesami
tých mojich dvanásť hypostáz
mi pripravuje otázky
ktorými ma korunujú
keď si mesto umýva ruky
a
veci si upierajú oči na pery neba
usmievajúce sa zorami
zaspia a zaprú aj Judáša
Opustená dedina
Dnešnému Rumunsku,
v ktorom večnosť umiera kúsok po kúsku dedina po dedine
stromy odišli na potulky
tôňou sa pridržiavajúc ľudí ako psy
daktoré aj zomreli
odplaziac sa po kraj cintorína
bezmenné obdobia pretiekli prachom na ceste
pomedzi šľapaje tých ktorí tu boli
pretkávajúc spomienky pomedzi detstvá opustené deťmi
na brehu mláky z ktorej zmizlo kvákanie žiab
dni
šedé alebo opité od svetla večer čo večer prichádzajú
a nechávajú sa uniesť nocami čo zahalia dedinu
v ktorej už nikoho niet čo by sníval
pomedzi domy
cesta sa náhli
iba ona si ešte pamätá
že sa večnosť narodila kedysi celkom dávno na dedine
Traducere în limba slovacă de DAGMAR MÁRIA ANOCA