ARCHA
Niekto ti rozprával
o tebe samom,
keďže ťa nepoznal.
A že si bol na nesprávnom mieste v nesprávnej chvíli,
zľahka si neprítomne kráčal akoby vo vzduchu
po okraji slnkom rozpáleného vykladaného chodníka
na ulici Banu Mărăcine, tam kde sa ešte aj dnes
pečie chlieb
pre celú Štvrť úradníkov,
až po cintorín Večnosť,
kam sa pred časom presťahovala malá pravda,
najdôležitejší miestny denník,
v ktorom zdarma uverejnia všetky smútočné oznámenia
a tým si udržiavajú počet výtlačkov katastrofálne postihnutý
neviditeľnou konkurenciou elektronickej tlače –
keďže si bol ako vždy mimo
vtedy na pravé poludnie
a možno nielen vtedy,
možno si práve prepisoval svoje posledné verše,
ktoré ťa tak sklamali, že si ich stokrát
zavrhol,
ale ony nie a nie, nástojčivo ti zneli v hlave
ako zlá burina hlboko v žírnej pôde,
primladý na to, aby si zomrel len tak pod horúcimi pneumatikami,
srdce sa pod letnou košeľou s krátkymi rukávmi
na chvíľu pristavilo
potom si sa prudko skotúľal naľavo, ako si sa
naučil
tam v Sălaji
v sedemdesiatych rokoch, v kasárni plnej vojakov so skrátenou vojenčinou
už postarších
a prezrelých na túto vojenskú službu,
aj keď so skrátenou lehotou,
herci, básnici, prokurátori, profesori, operní speváci,
ešte aj vysokoškolský pedagóg anglista Marcel Pop Corniş, už vtedy prekladateľ
Deviatich poviedok od J.DF.Salingera do rumunčiny –
páni, teraz ho vídavam iba podľa mena,
občas v časopise,
o ktorom sa hovorí, že je to taký
len pre týchto
čo sa medzi sebou
poznajú.
AKO PRŠÍ V INOM JAZYKU
Ako prší v inom jazyku
ay
zeleň ako list
ako prší v inom jazyku
a na tejto zemi, ktorá stále stúpa
každý rok pomaly
po centimetre-dvoch
v tomto tichu ťa lepšie počujem
ay
v noci tma padá
ako gilotína.
Ako prší v inom jazyku
ako tak stojíš celý oblečený v koži
s doširoka otvorenými a slepými
očami na brehu
pred žltou vodou,
do ktorej padol mesiac
ay
tu sa čoskoro začína všetko
veľká cesta výprava cestovanie
tak pospiatky
veslujúc.
KONTAKTNÁ ŠOŠOVKA
Jedného dňa som zrazu sklom:
priehľadný a nadmieru krehký.
Bolo cezo mňa vidieť všetko ako cez kontaktnú
šošovku. Ak by som bol chcel, mohol som sa ľako rozbiť
o dlažbu pri prvom zakopnutí.
Bol som uprostred medzi tými predo mnou
a tými, ktorí išli slepo za mnou
pridržiavajúc sa ma nevedomky za ruku
ako bielej paličky.
NOC NARÁSTLA
Narástla noc a deň sa skrátil. V tvojom veku
sa všetko javí jasnejšie. Ráno minca padla do mláky
na chodníku a hrdzavie osamote. Plece zrazu
padnuté.
Sčista-jasna vír. Vo vzduchu listy z lepkavého zlata.
Nechutenstvo
budúcich mamičiek. Čvirikanie, čvirikanie ako v rozvírenej
vtačej pôrodnici. Zo stien sa pomaly odpraskávajú vlhké fresky
tých rokov.
Zaspávam s rukou pod hlavou, keď čítam
nový text napísaný neviditeľným atramentom
rukou ešte nenarodeného dieťaťa.
PIESEŇ Z MINULOSTI
Svetlo nenecháva žiadnu tôňu. Podlieha implózii.
Takže prekračuješ prah. Prechádzaš
ako blázon cez dlhé salóny, v ktorých nikdy
nikoho nestretáš. Hoci miriády hlasov volajú na teba,
prosia ťa
všetky naraz.
Ako tak kročíš nohou do prázdna, lebo máš hlavu v oblakoch
a v hrdle ťa stále drhne, hlas v pažeráku zacvikaný. Spievaš
o minulosti,
ktorá sa neprestajne ukazuje odvšadiaľ na obzore.
Víťaza priľahko spoznávaš:
zakaždým sa všetkého zmocní.
DROBNÝ ŽIVOT. STÁLE PORUŠOVANÉ PRIKÁZANIA
Nepi. Nedvíhaj ruku.
Nedvíhaj hlavu. Neotoč
hlavu. Nepotkni sa,
keď sám čítaš po ulici.
Nepokúšaj sa. Nehľadaj.
Nezamýšľaj sa. Nepredkláňaj sa.
Nepochybuj. Nekrič.
Nesmej sa. Nepopieraj.
Nepýtaj sa. Nič nehovor
Never. Nehľad talk-show v televízii.
Neusínaj v posteli sám ukrižovaný
ako ježiš s veľkým inkvizítorom pri záhlaví,
ako básnik mircea ivănescu
mlč
mlč však
teraz, že nevieš, že vieš.
ODPOČÍTAVANIE
Rozmýšľal som: smrť má rada najmä mladých básnikov
všetci bez veku bez toho aby vôbec dakedy zostarli
ako im len pod jej pneumatikami praskajú kosti
akoby nové novučičké verše
veľmi, ale veľmi kritické
potom prudko si oni zase skočia na nohy
veď
nič neprezvestovalo čo sa má stať
Bol to deň ako ktorýkoľvek iný pracovný deň, letný, júlový, streda
Slnko zhora všetko pod sebou nemilosrdne rozžeravilo.
Plul si domov po mäkkom asfalte ako po horúcej láve, takmer v levitácii.
Cesta, stále tá istá, sa však nekrátila, nepredĺžila sa
drobiac len čas na rovnaký počet osobitných chvíľ.
Odkiaľ môžeš teraz vedieť. Že počítanie bolo iné, reálne, spätné odpočítavanie
ako pri novom výstrele na Mesiac.
Takže si sa pri poslednom prechode cez cestu cítil ľahším ako kedykoľvek.
Taška na pleci, čierna, prázdna, obsahujúca niekoľko
bielych hárkov, jednu či dve sotva začaté básne a už aj zabudnuté
– bola to jediná tvoja kotva.
Ale chvíle od konca k začiatku sa ponáhľali tiež a
nielen tvoje ale všetkých naokolo.
Hľa, aj teraz, zrazu ťa zo zadu dobieha
opacha, a už ťa aj poriadne predbehla.
Versiunea în limba slovacă de DAGMAR MARIA ANOCA