AHAB
Ahaba nemrzí,
že more nemá konca
že búrka nemá konca
že ho už posádka neposlúcha
že má roztrhané vnútornosti
ustrnutú chrbticu a drevenú nohu
kým MOBY DICK jestvuje
nezáleží na tom,
že celá loď praská
že už potkany z lode ušli
– znamenie príšerných udalostí –
že sa všetci pobláznili
že je stále menej jedla
že dažde sú nemilosrdné
že ľudia stále strácajú silu
ZOPÁR ĽUDÍ
zopár ľudí bolo ochotných zomrieť
iní však takí neboli
iní neboli nijakovsky/ iní vôbec
zopár prstov/ mojich/ bolo pripravených
vyklať mi oči
iné zlomiť chrbát
iné už ani nechceli byť
iné sa prehrabúvali v mozgu/ ako v popole
zopár gramov olova je pripravených
vstúpiť mi do lebky
a iné čakajú, kým dostanú svoj prídel
iné robia čo môžu
zopár ciest vedie ku mne
sú vlnivé dokonalé
zopár ich vedie kamkoľvek
iné nevedú nikam
zopár zvonov zvoní mne
iné zvonia na dážď
iné zvonia na raňajšie modlitby
iné budú zvoniť aj potom
Z BÚTĽAVY
s dôverou hovorím/ o
odraze tela v zrkadlách neba
ako v modlitbe
hovorím o smrti
pozorne/ pozorujúc/ srdce
život/chápaný ako potrebná
všednosť
ponad/pokojne prelieta vták
svetlom neba/ ako kŕč duše
v blažených vodách slobody
zopár mravcov cestuje po baganči
ako alexander macedónsky do indie
(dobyvateľsky a isté víťazstva a pretrvania)
za čerstvého rána/sedím
košeľa poletuje/ ako plachta na korábe
ktorý doplul do prístavu
neprestajne sám
(tam kde je srdce) načrtnutý/ mám červený kruh
OSAMELÁ BÁSEŇ
*
duša plače
ruka stíska spánok ako dravú zver
havran sa krúti okolo čela/ ozajstné čierne
znamenie/ na abstraktnom nebi
pšenica na poli Van Gogha
a oči zauzlené na žilách a tepnách
hodiny v bubienkoch srdca
volajú vešpery
vedel som preniknúť do globulárnej podstaty
(oka)
Pripravil som si nástroje na oslobodenie
(krvi)
– vyleštil som ich v pyramíde pod tlakom
hviezd –
*
v nebi ako aj na zemi
láska k blížnemu
apológia a diatriba v septuaginte
skala je zbavená reči
ako srdce strachu
lepšie chápem bolesť než/ samotu
života zo dňa na deň
som nemohúci/ ako dieťa
pred ústím nastávajúceho ohňa
METAFYZICKÁ BÁSEŇ
prepáčte mi že ešte žijem
že sa každé ráno/ osamote/
(rovnako unavený) zobudím
prepáčte mi že ešte dýcham a myslím
(veľká vec! je tam toho)
a ešte sa stále pohybujem vodami svetla
nosiac tôňu (popravde trocha osamelú)
prepáčte mi že ruším pokoj svojou ostrou
osamelosťou
ale občas je ryk/ uprostred toľkého rezignovaného
šepkania/ omnoho vhodnejší
ozaj/ všetkých by nás mala zachrániť
rana z revolvera/ rozbitá fľaša
preflámovaná umrznutá noc
teraz/ keď mladosť opustili i srdce
myšlienky
keď sa láska zdá byť čírou náhodou
(všetko čo vieme i to čo netreba
je lúpež a oheň/ v noci človeka)
teraz keď máš všetky odpovede v nábojnici
keď z ľadovcov zostali/ iba morény
na výskum
znetvorený zmysel pre skutočnosť/ ťa vedie
galériami noci
tam/ zopár mužov počúva
PIATA SÚTRA alebo
PÁD K ČERVENEJ
pamätaj
tak málo ti zo života zostane
len prechod/ pohyb pádu
kým máme noc a deň
a zvislé dažde/ ako mrakodrap
vlhký a sklenitý/ láskou opustený
jestvujem ako tôňa/ rozochvený
v pálivom období skúsenosti
vesmír v expanzii
keď nutkanie plakať
premáha smútok/ ale nie priveľmi
len aby ti duša nepraskla
len kým nebo ešte nie je červené
a nezistil si ešte to najrýchlejšie a najdrsnejšie slovo
budem musieť ísť vpred
ktovie koľko saltov mortale ma ešte čaká
– to nespočítam ja –
počúvam tečenie (krvi)
počujem ako láska plače a umiera
čo si už len povedať
osamelé srdcia (ničivé bolesti)
úsmev
a potom už nič
kto/ ti pred nohy
prestrie trávový koberec
snívajúci ako pstruh na slnku
(pochmúrny chodníček/ krok osamelého človeka)
podnikni čosi
v tomto múre štrbina/ výklenok na
voľné prúdenie dychu
(medzi chvíľkou a myšlienkou)
žiadajte vy lásky
poriadok hviezd/po takmer všetky noci
žiadajte podvojné poznanie a drsný život
(dvoch tiel)
ach! pamätaj
VOZ ČASU
počujem ako sa za mnou/po dlažbe kotúľajú
kolesá Voza
počujem ako sa zozadu valí Voz Času/
ustavične bližšie
prezrádzam ti známy šepot lásky
večný mam živého
o deviatej hodine
krotko čakáš/ chvíľu
na nebi svetlé a smutné/ hviezdy
za chladnej noci počúvam ticho
na nič sú pazúry chladu
knižiská veľké/ múdre
v tom istom čase/ srdce
omnoho prázdnejšie
– ľudia hrdlačia a trpia pre koniec
ktorým je utrpenie odmenené –
čierna vdova si želá sprievod
svetla umu/ chladného a planetárneho
ranné dýky/ štiepia koleso
bolesť je bašta
sĺpik svätostánku/ celé priestranstvo príbytku
duše
obývané prachom mäsa
ako tráva
ako tráva ktorá nedokáže milovať
ďalej/
biela ríša hárku
STRIEĽAJTE
strieľajte páni/ strieľajte
stlačte kohútik
nečakajte aby sa zo mňa stal duch
tôňa/ škvrna vo svetových dejinách
strieľajte kým som nažive a jasnej mysle
páni moji nato sú:
zbrane/ skalný arzenál/ nato je
vystrelená salva/ slzy a listy
dokonalé telo
všetky náboje sveta sú odpálené
zostanú len slová
HOCIKTORÁ HODINA
kvet na hrudi
červ zamurovaný v slovách
pieseň/ priveľmi ľudský zvuk
kŕč Oceána
červená tôňa
Človek
keď som vyplnil 30 rokov
vek keď mi popol
skamenel na jazyku
plával som purpurovým Oceánom/ holý
mladý telom i duchom
Človek
KEĎ PRÍDE ANJEL
nech príde kráľ Hnevu
a prezradí mi kde je koniec
kde je miesto v ktorom mi na veky
srdce a myseľ ustrnú
nech príde/v čase keď sa zore
zbavujú spomienky noci/
stavajú dňu zlaté sĺpy
ako vánok čo si na ženskú
hruď
nežne/ znáša/ strašne
senzuálny tlak
na deň Matky
nech príde Anjel Bolesti
aby mi polámal prst za prstom
ako sa odlamuje drevo/ z lúčov/
smútku
nech mi tlačia na oko/
pravé/ ľavé
tak ako sa ukladá
nostalgia
keď sa po pustej stepi/
nazbierajú kroky/
v posvätný deň
kto plače sám nad sebou plače
kto pozná svoju mieru
nie je len človekom miery
v deň tej ktorej už nieto
píšem so zlomeným srdcom a stuhnutou rukou
knihu dokonalého smútku
priamo na napnutú pokožku duše
poriadne naostreným perom
namočeným v bublavej krvi
ako prameň keď nadíde ráno
na deň Matky prišiel Abaddon
Traducere de DAGMAR MÁRIA ANOCA