VERŠ KTORÝ ŤA DOBEHOL
Motto
Nemali by sme od anjela
žiadať priveľa, ak sa nechceme
stretnúť s beštiou…
- Sabato
Mestský blázon venčí psa každý deň
na nábreží Someša.
Ja venčím psí verš.
On ho má uviazaného na špagáte s rolničkami.
Ja ho mám zaťatý v mozgu ako takú sekeru
v drevenom pni.
Ruka anjela mi klesla na temeno
a vytrhla ju:
“Hoď ju do toho človeka!“ rozkázal mi.
Je to blázon, pomyslel som si. Ale ako
som si mohol myslieť že by mozog
z ktorého len čo vytiahli sekeru dokázal súdiť anjela?
Hodím a zmúdriem: verš, ktorý ťa dobehne
je nebezpečnejší než ten
jedovatý ktorý nosíš v sebe.
NEDEĽA BÁZNE
Jestvuje na Severe večerná záletnica
ktorá ti špinavými závojmi zastiera oči
tak ako po zastrčených dierach v meste nechávajú jazvy nože.
To robíš na Severe v nedeľu tvojej bázne
tráviš čas s akousi knihou-záletnicou –
čítanie je ako vykričaný dom.
”Matka sa pári a umiera.
Úľ je len pre slová-včeličky
ktoré poskytujú vosk na sviece obľúbené v kostoloch?”
Na toto sa na Severe spytujem starých Bardov v nedeľu
mojej bázne
ktorá sa živí rúhaním proti hieroglyfom v iných knihách.
Všetci sú to skupáni, znalci definícií
”Básni sa ujde sláva a básnikovi smrť …
Nie si v hniezdočku na jeho stránke kam mláďatám
bocian prináša v zobáku žaby z močarísk…”
Radšej sa pozri na lesk noža
ako sa kĺže po inom noži
než na nedeľu bázne keď netrafíš
na vlastnú stránku. Zhotovuješ si fakle zo stránok
iných kníh o bázni –
ich popol sa osieva na tvoj biely hárok
ako urna prevrátená v kostnici
už nevieš ktoré zrnko prachu bolo kostičkou
píšťale, ktoré srdcovnicou, ktoré uchom.
Je nedeľa tvojej bázne uprostred strany
škaredá bázeň-záletnica ktorá sa ťa drží po všetky noci na Severe
keď dokážeš povedať popolu
”Brat Borges,
brat Eminescu,
brat Kafka,
čo horí ”má naďalej sny” o závane vetrov?
Popolom je teraz celá strana po ktorej píšeš
po ktorej by si rád písal
no v popole sa zrnká prachu nezoraďujú
ako planéty na nebesiach
ale sa hromadia ”hlava-nehlava”
tak ako záletnícke slová
v uchu tvojej bázne na Severe
nenachádzaš žiaden kameň do ktoréhy by si vyryl písmeno
nenachádzaš žiadne drevo súce na kríž do ktorého by si
zaznamenal meno
drevo sa schúli do hliny a semena
pretože je tam sekera
na pevnostnej štruktúre jasnej mysle
striezlivosť trpezlivej záletnice
sekera je tam večer čo večer
a tvoja bázeň na jej rukoväti
ako kráľovská ruka ktorá kýva šašovi
aby sa smial miesto neho
kto by nezaváhal pri tejto kurva sekere
v bázlivej noci uprostred strán?…
POTREBUJEŠ KRÁĽA ABY SI BOL ŠAŠOM
Vidíš ho
nie je šašom ten kto mi nešikovne nosí
slepeckú barličku po uliciach istého starobylého mesta na rieke Someș.
Teraz mu skĺzla z kovovej mince –
sú tu skryté sily ktoré pracujú na tom aby zdvihli
mincu z cestného prachu.
Anjeli sa prizerajú z machu na múroch
”Pokľakne pred znakom a podobizňou kráľa?…”
”Mohol by byť pešiakom ktorý zomrel pod jeho vlajkou
a nestihol prevziať žold pre svoju matku na dedine…”
V minciach na cestách sú skryté sily –
sú pokazené mraveniská erbov
s termitmi čo udržiavajú šašov strach
že sa kráľ nespozná v jeho smiechu.
Na to možno myslieť teraz keď ho vidieť ich očami
ako zo zeme zdvíha mincu a
vchádza do baru. Hodí ju na pult za
pohár alkoholu.
Z erbu vzlietol orol a zatemnil miestnosť.
Videl to jeden človek. Možno dvaja.
Barman prevracia peniaz na obe strany a
nevidí žiaden nápis.
Zasmeje sa a vyzýva okolosediacich
”Kto prepožičia kráľovskú podobizeň
na túto mincu?…”
Traducere de DAGMAR MÁRIA ANOCA