KLIETKA
Z omietky vykúkajú
mliečne zuby
trpezlivosti
(pomaličky sa predierajú, rastú pomedzi
zubmi nožníc
pripravenými na útok)
zahrýzajú sa do mäkkého vzduchu,
v ktorom sa len slová bezpáru
ešte na chvíľu pozabudli
Je veľmi neskoro
a sneh sa už nahromadil až po okná
obstupuje izbu
ako potopenú loď
Omráčené svetlo
prelievajúce sa nad bielymi hárkami
bodá steny
do dlaní mi
zatĺka tenké klince
Jaj, tento dom bude
plný vtákov
a rana na konci šípu
si ma nájde!
KĽUKATO
Kľukato v historickej izbe
ilúzia pradie fantomatickú vlnu
Ani len žiadne okno,
akoby moje oči zavreté na závory
V noci mi nosí do komôrky teplé bahná
svojho náplavového tela
majster mi tak muruje izbu
jeho druhé líce toľkou krotkosťou
zatemnené trpezlivo čaká
stelie čakanie
Ako čistá plachta je tvár noci a
čaká na kyslú dlaň dňa
Aj moje oči sa pod úderom svetla
horko stmievajú do črepov rozbitých závor
Domotaná predstava otriasa nebom izby
kľukato pradie
ako mačka, ktorú naháňajú vo sne.
SYNOPSIS. MÁJOVÉ NOCI
Z priesady rastie jemná pokožka cibule
letné páskované pančuchy
ako voda vlniaca svoje priehľadné snívanie
Zatancujme si –
naftová hala sa lesklo šmýka
ako prsty v lakovkách
hadí sa šepot jarného večera
pomedzi stromy si vkráda
hodvábne šály tenučkých hudieb
Noc plná slávikov očarúva záhradu
nebo slov presieva atramentové šupiny
pokým nezostanú len ľúte hviezdy
a čistá pieseň prejde
prostriedkom plodov uľahčujúc ich dužnatenie
vlní zelenú horúčosť
okrídlené lány vznešene tancujú valčík
Veľký tanec vyrve pásy citov
sladké výrony zjemňujú bytie. Svitanie. Klíčenie.
CESTUJÚC
V melasovej kapsli
si hlboké jazero oko javí
otvára sa zatienené,
pažravé viečko sveta,
chce nás prežrieť.
Neboj sa! Jazero je ilúzia, kde sa ponáram
a vdychujem vokály spolu s dažďom
z nedeľného raja
postupujem hlbšie po koľajniciach rozžeravených
od horúčosti
mojich podošiev
živé to mäso rozodraté hranami
cestujúcich slov
V melasovom domčeku si malá stanica vyrve srdce
a od túžby píska
a sladké spevy vyrýva
na rozochvené steny tieňa
Nevšímaj si plač jej srdca
len ďalej kop, to nie ty si korisťou pokušenia,
presne vyrež okrúhly otvor
do krvácajúceho ľadu
vyhĺb múdru chodbu do hory týchto nejasných odchodov.
PRACH
Stala som sa rozbitnou
zamrznuté prsty
na volante posypanom hmlou a soľou
V guľatom oblaku rozdrtenom zubami psov,
kde prší elektrickými mačkami,
ma uderila strašidelnosť tohto pohľadu
Motor hrôzy buchotal
ako krúpy
po plechových šatách
ilúzie
Natrela som strop na zlatisto
Na podlahu som astral fixkami
namaľovala pestré kvety
Vôňa acetónu pozametal kosti
chudučkého zvera
Vietor zvírený
ako vreteno v zauzlenej vlne histórie
Oslepujúce sme boli cestujúc na slepých strojoch
silexovými tubami,
tunelmi kostí naplnených vzduchom
Jedného dňa sa rozsnežím
bude to zanedlho
Stanem sa oblakom…
REÁLNY
Pozerala som dutinou slov
na deravé očné jamky môjho podzemného mesta,
kde sa hemžia larvy, cibule tmavomodrých hiacyntov,
ľalie a štrk Temeša
Lánom ostnatého drôtu
som prelietala so scvrknutou snivou dušou
Pásy skutočnosti mojich básní
dymia
zavesené na vetre –
Ostnatým drôtom mojej pamäte
prechádza ráno rosnými nohami
do kolena zelenými
a takmer bezváhovými
priezračnými svetelnými slovami
roztopenými pred pravdou s ohnivými kôstkami
Ruža na temene sa otáča rozhadzujúc
tisíce a tisíce lupienkov
miliardy svetielkujúcich sĺz
po nerušenom poli počiatočného pohľadu –
A zase som sa pozorne pozrela,
na „reálny” svet zosutý do prázdnoty medzi slovami.
LÁKADLÁ
Ako čierny bodliak škriabe moje zápästia
a vešia sa na lem každého dňa
zrazenina sčernetej krvi je kotvou háčikovitých stonožiek
tak sa javí všadeprítomná
vo večeri zapadnutého úsmevu a v soli rána
sladkasto a nechutne žiali
sladký až na zvracanie je jej plač,
ktorý natiera okenice a izby sa otvárajú
pred večnou nocou,
tak sa ukazuje Smrť, jej meno mnou
neotriasa, neoddychuje
guľa púpavy ako botinky mačiatka
na kyprej pôde
a na modrej pokožke neba
je mi rovnako blízky
rovnomerne klope v tom istom srdci
napĺňa teplučkou krvou veselú polovičku,
hodvabný prítok zamrznutej rieky…
Versiunea în limba slovacă de DAGMAR MARIA ANOCA